rieuew.com
Volám sa Jozef. Mám 74 rokov. Z toho som 51 rokov prežil v manželstve s Máriou. Jedného aprílového štvrtka som vošiel do domova seniorov „Slnečný vrch“ v Bratislave a ukradol som si svoju ženu. Nikoho som nežiadal o dovolenie. Ani nášho syna, ani nevestu. Jednoducho som vošiel do izby číslo 7, zdravotnej sestre som podal žiadosť o prepustenie, ktorú som hodinu predtým dal podpísať riaditeľke, a chytil som Máriu za ruku. Päť krokov k dverám izby. Pre ňu, po piatich mesiacoch, počas ktorých takmer nevstala z postele, to bolo ako maratón. Taxík čakal dole na parkovisku. Peter, taxikár, mi pomohol usadiť ju na zadné sedadlo. Dlho sa na mňa díval. — Jozef, čo sa deje? — Beriem Máriu domov. Poďme, prosím — odpovedal som. Vyrazili sme. Celou cestou z Bratislavy do Trnavy som držal za ruku svoju ženu, ktorá takmer dva mesiace nepovedala ani slovo. A ona po prvý raz po sedemdesiatich dňoch otočila hlavu ku mne a potichu sa spýtala: — Jozef… berieš ma domov? Áno, Mária. Beriem ťa domov. Nepíšem vám to preto, aby ste ma ľutovali. Píšem preto, lebo to, čo som urobil ja — 74-ročný starec s vysokým krvným tlakom a prekonaným infarktom — môže urobiť každý. A preto, že ak si niekto prečíta môj príbeh skôr, než umiestni milovaného človeka do domova seniorov, možno si to ešte raz rozmyslí. A ak si to ani nerozmyslí, aspoň bude vedieť, že existuje cesta späť. Máriu poznám ešte zo strednej školy. Spolu sme chodili na gymnázium v Bratislave. Bol rok 1969. Ja, chlapec z dediny neďaleko Trnavy, syn poľnohospodára; ona, mestské dievča, obaja jej rodičia pracovali v školstve. Zamiloval som sa do nej počas písomky z matematiky. Bola tam úloha s dvoma vlakmi, ktoré išli oproti sebe. Videla, že vôbec netuším, čo mám robiť, posunula mi zošit pod lavicou a zašepkala: „Nepozeraj na profesora, pozeraj sem.“ Vzali sme sa v roku 1973. Obaja sme mali 22 rokov. Svadobnú hostinu sme mali v kultúrnom dome v dedine pri Trnave: osemdesiat hostí a miestna kapela. V roku 1976 sa nám narodil syn Ma
