rieuew.com
Muž na fotografii je môj starý otec. A tento prst patrí tým trom lekárom, ktorí povedali, že sa už nikdy nepostaví a že v jeho veku sa s tým človek jednoducho musí zmieriť. Ak aj vám alebo niekomu z vašich blízkych lekár povedal „zmierte sa s tým“, čítajte až do posledného riadku. Po tom všetkom, čím si naša rodina prešla, nemám právo mlčať. Volám sa Martina. Mám dvadsaťtri rokov a som účtovníčka. Žijem v Špačinciach pri Trnave so svojím starým otcom Jozefom. On ma vychoval. Nie mama. Nie otec. Starý otec. Mama ma uňho nechala, keď som mala dva roky, a odišla do Talianska. Otca som nikdy nevidela, nemám ani jedinú jeho fotografiu. Starý otec bol kováčom v dedinskej dielni, potom tridsať rokov pracoval na údržbe v cukrovare. Ruky má ako z liatiny. Palec na ľavej ruke má sploštený od kladiva. Keď som bola malá, umýval ma v pozinkovanom lavóre na dvore a tými svojimi kováčskymi prstami mi zapletal vrkoče. Krivo, ale zapletal. Stával nado mnou pri zošitoch, hoci sám skončil iba štyri triedy, a stále opakoval: „Uč sa, Martina, dievča moje. Ty budeš pracovať hlavou, nie chrbtom ako ja.“ Chodil na rodičovské združenia a sedával tam sám medzi mamami. Učiteľka sa raz opýtala: „A kde je mama toho dieťaťa?“ Odpovedal: „Mama som ja.“ Už sa nikto nič nepýtal. V Trnave som študovala účtovníctvo. Vediem účtovníctvo niekoľkým malým firmám, cez internet, od kuchynského stola. Celý deň sedím nad cudzími účtami. Zapamätajte si túto vec s účtami. Ešte sa k nej vrátim. Starému otcovi začali kolená vypovedať asi pred desiatimi rokmi. Kováčska dielňa a tridsať rokov práce na betóne v cukrovare si vybrali svoju daň. Najprv kríval, potom začal chodiť s palicou a všetky poznámky zaháňal rukou: „To prejde. Ja som Jozef, ohýbal som železo, a jedno koleno má ohnúť mňa?“ Minulú jeseň sa zrútil na dvore. Našla som ho pri kôlni, vedľa naštiepaného dreva. Nemohol sa postaviť. Nešmykol sa. Koleno sa pod ním jednoducho podlomilo. Dotiahla som ho až do domu cez plece, osemdesiat kíl živej váhy,
