rieuew.com
Štyridsaťjeden rokov som pracoval v záchrannej zdravotnej službe. Medicíne som veril tak, ako niektorí ľudia veria v Boha: bez otázok. Môjho brata nezachránila. Mňa však opäť postavila na nohy stará čínska receptúra, ktorej by som sa celý život iba vysmieval. Píšem to preto, aby ste nemuseli prejsť tým, čím sme si prešli my dvaja. Volám sa Jozef Novák, mám 68 rokov a žijem v Žiline. Ako dvadsaťtriročný som začal pracovať ako zdravotnícky záchranár v záchrannej zdravotnej službe. Mám za sebou štyridsaťjeden rokov výjazdov: infarkty, akútne pôrody, zlomeniny, opité sobotné noci, zľadovatené cesty a výjazdy, pri ktorých rozhoduje každá minúta. Celý môj pracovný život bol spojený s jediným cieľom: prísť včas. A bol som presvedčený, že keď prídeme včas, systém potom urobí to, čo treba. Štyridsaťjeden rokov som ľuďom hovoril to isté: choďte k lekárovi, počúvajte lekára, neliečte sa najrôznejšími domácimi receptami. Aj ja som bol jedným z prvých článkov tohto reťazca. Ja som ľudí privážal do systému a bol som presvedčený, že keď sa doň raz dostanú, všetko funguje tak, ako má. Mal som staršieho brata Františka. Bol odo mňa o dva roky starší. Celý život pracoval ako murár: lešenia, vrecia cementu, celé dni na kolenách na betóne. Bol to silný chlap a zdalo sa, že ho nič nemôže zlomiť. Niekedy okolo šesťdesiatpäťky sa začal sťažovať na koleno. Potom ho začal bolieť aj bedrový kĺb. A kto by mu mohol pomôcť lepšie ako ja? Jeho mladší brat, ktorý viac ako štyridsať rokov pracoval v záchrannej zdravotnej službe. Poznal som primárov oddelení, ortopédov aj traumatológov. V telefóne som mal ich súkromné čísla. Stačilo zavolať. Dvere sa nám otvárali tak v nemocnici v Žiline, ako aj neskôr, keď sme chodili na vyšetrenia do Bratislavy. Dvere sa naozaj otvárali. Ale za nimi nás takmer vždy čakalo to isté: protizápalové lieky, obstreky a potom: „Príďte znova o tri mesiace.“ Po dvoch rokoch mu lieky tak zničili žalúdok, že človek, ktorý celý život rád jedol, nakoniec ledva znášal
