Кадр выше наш. Полное медиа с Facebook запрошено — подставим его сюда, как только приедет.
Katarína Kováčová
«Pani Kováčová, máte 72 hodín.» Presne si pamätám ten moment, keď sa mi život úplne zrútil. Volám sa Katarína Kováčová. Mám 37 rokov. Bývam v Bratislave, v mestskej časti Petržalka, spolu s manželom Martinom a našimi dvoma deťmi – dcérou Lenkou (9 rokov) a synom Jakubom (6 rokov). S Martinom sme sa pred 10 rokmi presťahovali do Bratislavy z Košíc. Prišli sme s dvoma kuforami a nádejou, že to nejako zvládneme. Na začiatku sme brali akúkoľvek prácu – upratovanie, sklady, rozvoz… všetko, len aby sme sa postavili na nohy. Po troch rokoch sme sa konečne usadili. Dostala som prácu administratívnej pracovníčky v súkromnej klinike a Martin začal pracovať ako vodič rozvozu. Mali sme dobrý, stabilný život. A potom, pred 7 rokmi, sme sa rozhodli kúpiť byt. Malý trojizbový byt v Petržalke za 145 000 €. Záloha bola nízka, takže mesačná splátka hypotéky vyšla približne na 780 €. Bolo to tesné, ale dávali sme to. Takto sme žili. Až do leta 2025. V júni klinika oznámila propúšťanie. Bola som jedna z tých, ktorých prepustili. Hneď som začala hľadať prácu, ale situácia v Bratislave bola katastrofálna. Všade chceli špeciálne zdravotnícke vzdelanie alebo mladších ľudí ochotných pracovať za minimálnu mzdu. Bola som na veľa pohovoroch, ale vždy si vybrali niekoho iného. Na poslednom mi povedali: „Ozveme sa vám.“ Presne som vedela, čo to znamená. Martin bral všetky možné nadčasy – extra trasy, nočné zmeny… Ale nestačilo to na pokrytie životných nákladov v Bratislave. Mesace sa začali hromadiť. Jeden mesiac. Tri mesiace. Osem mesiacov. Banka volala každý deň. Potom prišli doporučené listy. A nakoniec posledná výzva. Celkový dlh: 31 800 €. Ak to do termínu nezaplatím, začnú sa exekučné konania a vystahovanie. A potom tie slová: 72 hodín. Stála som v kuchyni a ruky sa mi doslova trasli, keď som držala telefón. Martin vošiel a videl môj výraz. „Katarína? Čo sa stalo?“ Len som mu podala telefón. Nepovedal ani slovo. Sadol si, chytil ma za ruku a len sme v tichosti pozerali do sten
