Zuzana Nováková — крутилось 0 дн, охват 61

4.9/5 ⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️

Volám sa Zuzana Nováková. Mám 62 rokov. Narodila som sa v slovenskom meste Žilina, potom som žila v Bratislave a pred piatimi rokmi som sa presťahovala do malého, ale obľúbeného mesta, Banskej Štiavnice. Nemám vlastné bývanie – nemôžem si dovoliť prenajať ani len maličkú izbu. Mojím domovom je jedna posteľ v schátranej, dávno neopravovanej robotníckej ubytovni pri stanici, v jednej zo starších a drsnejších častí Banskej Štiavnice. V izbe sme dvanásti a všetci moji spolubývajúci sú ostrieľaní zahraniční robotníci z celého sveta. Som už dôchodkyňa. Dostávam minimálny dôchodok, ale vzhľadom na tunajšie životné náklady je nemožné z týchto peňazí vyžiť. Preto pracujem v miestnom supermarkete Kaufland. Moje zmeny trvajú 10 hodín denne. Verte mi, stáť tak dlho na nohách vo veku 62 rokov je čistá, vyčerpávajúca agónia, ale nenechali mi na výber. S manželom – volá sa Jakub – sme sa rozišli pred siedmimi rokmi, hoci sme predtým boli manželia štvrťstoročie. Nemali sme deti a časom sa z nás stali úplne cudzí ľudia. Žili sme v Bratislave v jednom byte, ale skôr ako obyčajní spolubývajúci. Jedného večera pri večeri sme sa konečne pokojne porozprávali a urobili spoločné rozhodnutie rozísť sa. Po rozdelení majetku som všetky získané peniaze musela minúť na liečbu, a tak som bola nútená odísť z Bratislavy a presťahovať sa do tohto pre mňa úplne cudzieho malého mesta – Banskej Štiavnice. Tak sa naše cesty s Jakubom rozišli. Odvtedy som úplne sama. Ak zmena skončí hladko, do ubytovne sa vpotácam okolo pol jedenástej večer. Budova je schátraná; podlahy vŕzgajú pri každom kroku. Moji spolubývajúci sú mladí chalani, ktorým je môj vek alebo vyčerpanie úplne ukradnuté. Pokojne si uprostred noci pustia hudbu alebo video na telefóne na plné pecky. Ale ja to znášam a som ticho. Som stará žena a na smrť sa bojím urobiť si nepriateľov tam, kde spím. Doslova nemám kam inam ísť. Sadnem si na posteľ – je to môj jediný osobný priestor. Vytiahnem starý tablet, ktorý som si kúpila na s