Кадр выше наш. Полное медиа с Facebook запрошено — подставим его сюда, как только приедет.
Ja sa volám Julia Hoffmann. Mám 41 rokov. Pred jeden a pol rokom mi diagnostikovali rakovinu. Najprv to bola len silná únava, ktorú som pripisovala práci a deťom. Potom vyšetrenia. Potom diagnóza. Chemoterapia. Vypadávanie vlasov. Nevoľnosť v noci. Strach, ktorý nezmizne ani v spánku. Prišla som o prácu niekoľko mesiacov po začiatku liečby. Môj manžel vydržal štyri mesiace. Na začiatku ešte pomáhal, potom sa čoraz častejšie strácal. Jedného dňa povedal, že to už nezvláda – a odišiel. Zostali dve deti, pôžičky na liečbu, nájomné a prázdny účet. Teraz som v remisii. Ale telo je zničené. Sotva mám silu. Ruky sa mi triasu, aj keď držím šálku. Pracujem, kde môžem – krátke zmeny, upratovanie. Peniaze katastrofálne chýbajú. Dlhy rastú rýchlejšie, ako ich stíham pozerať. Listy od inkasa, hovory, hrozby. Niektoré obálky už ani neotváram. Samostatne leží účet za liečbu – 40 000 eur. Bála som sa ho aj vytiahnuť zo zásuvky. Jedného dňa v nemocnici, keď som čakala v rade na kontrolu, začala so mnou hovoriť žena vedľa mňa. Aj ona mala za sebou liečbu. Chvíľu sme sedeli ticho a potom mi potichu ukázala svoj telefón. „Skús to. Na začiatku som si tiež myslela, že je to podvod.“ Tú noc som dlho sedela v kuchyni. Deti už spali. Na účte bolo 48 eur. Nasadila som 20. Viac jednoducho nebolo. Najprv nič. Potom obrazovka explodovala. 48 000 eur. Zízala som na čísla a nemohla som tomu uveriť. Potom prišla kontrola. Myslela som si, že je to zase podvod. Ale peniaze prišli. S týmito peniazmi som zaplatila najhoršie dlhy za liečbu a omeškané nájomné. Prvýkrát za jeden a pol roka som mohla jesť slušne a nemusela som na všetkom šetriť. A to najdôležitejšie: prvýkrát som zaspala bez pocitu, že teraz sa všetko definitívne zrúti. Nehovorím, že to vyrieši všetky problémy. Rozprávam len, čo sa mi stalo. Odkaz je v komentároch.
