Volám sa Lukáš Baláž. Mám 36. Nové Zámky. Nemám manželku, ktorá odišla s kufrom. To by bolo aspoň jasné. Mám dcéru Ninu. Má 11. Býva u mamy. Ja ju beriem na víkend, keď mama dovolí a keď ja nemám zmenu. Pracujem cez agentúru v Nitre. Zmluva na mesiac. Potom uvidíme. Ráno autobus. Večer autobus. Vypáči, škatule, nohy. Nie som chudák z plagátu. Mám garsónku. Mám telefón. Mám Ninu v lock screene, ako sa smeje s výrezkami v predných zuboch. Len som sa naučil sľubovať neskôr. V júni mala trieda ísť do Bešeňovej. Školský výlet. 15 € vstupné, 10 € obed, ešte niečo na autobus. Triedna poslala hromadný mail. Termín úhrady: piatok. Písal som mame Niny, že to pošlem. Napísala len: „Už to hovoríš tretíkrát.“ V piatok som stál na pokladni v Kauflande. Chcel som aspoň bagetu a džús na cestu k nej. Karta trikrát pípala a potom červená. Nina sa nehnevala. To bolo horšie. Pozrela do podlahy a povedala: „Už je to jedno, tato.“ Na zastávke som ju čakal, kým nastúpi. Nemávala. Auta som vtedy nemal. Starú Fábiu som predal v zime, keď som potreboval na nájom. Odvtedy len autobus a nohy. V noci som otvoril chat s bratom. Robí v Brne na stavbe. Poslal screenshot a vetu: „Nehoď tam výplatu. Ja som tam dal dvacku. Pozri.“ CoinWin. Prvá myšlienka: ďalší podvod pre ľudí, ktorým karta nepíše. Druhá: Nina v pondelok ide do školy a ja znova nič. Vložil som 20 €. Nie výplatu. Dvacku, čo som mal odloženú na lístky. Prvých osem točení zjedlo skoro všetko. Zostatok 3,20 €. Chcel som to zmazať. Potom naskočil bonus, ktorý som ani nečítal. Krátka séria. Nie jackpot. 260 €. Dosť na Bešeňovú. Dosť na to, aby som mame Niny nemusel znova písať „pošlem“. Ráno som zaplatil výlet. Triednej. Nie v hlave. Na účet školy. Prišiel mail: úhrada evidovaná. To by stačilo. Malo by. O týždeň som mal po zmene v ruke 40 € a hlúpy pocit, že prvýkrát za dlho nie som ten otec z pokladne. Otvoril som CoinWin znova. Nie preto, že som veril. Preto, že som sa bál, že 260 € bola náhoda, ktorá sa neopakuje. Hral som pomaly. Raz s
